ZEM EGYPT A ZASĽÚBENÁ ZEM

            Vytúžený okamih môjho prvého svätého prijímania sa priblížil. Kľačal som priamo pred oltárnou mriežkou a hľadel som nahor k pozdvihnutej hostii. Vnímal som tichú prostotu, s ktorou Kristus opäť víťazil a vyzdvihnutý v kňazových rukách priťahoval všetkých k sebe. „Hľa, Baránok Boží, ten, ktorý sníma hriechy sveta,“ vyriekol otec Moore. A o chvíľu zostúpil ku mne po schodoch a dal mi zo svojich rúk prijať Krista.
            Nebo bolo celé moje! To nebo, ktoré pri každej svätej omši zostupuje k človeku! Kristus sa vo mne práve narodil, nový Betlehem, vo mne sa obetoval, nová Kalvária, vo mne vstával zmŕtvych! Zo svojej nesmiernej hĺbky srdca na mňa zavolal a pritiahol si ma k sebe. V mojich dvadsiatich troch rokoch života ma povolal, aby som vyšiel zo svojho „Egypta“ a vošiel do „zasľúbenej krajiny“.

            Keď sa svätá omša skončila, otec Moore mňa i mojich priateľov pozval na faru na raňajky. Bolo nám tam spolu dobre. Cítil som, akoby sa Matka Cirkev radovala, že vo mne našla svoj stratený halier.
            Ale potom, keď sme vyšli von, zistili sme, že nemáme kam ísť. Tento „vpád nadprirodzena“ prevrátil beh nášho normálneho, prirodzeného dňa. Prirodzené by bolo, že by sme šli niekam do baru a poriadne to oslávili. Ale takto som to nechcel – tak teda čo budeme robiť?
            Nahliadol som bránou do zasľúbenej krajiny, ale vôbec som ju nepoznal a nevedel som, ako sa v nej žije.
            Čo som mal robiť? Predovšetkým som mal začať denne chodiť na sväté prijímanie. Napadlo mi to, ale hneď som si pomyslel, že to sa obvykle nerobí. Okrem toho som si myslel, že zakaždým treba ísť na spoveď, keď chcem ísť na sväté prijímanie.
            Druhá vec, ktorú som mal urobiť: mal som si nájsť pevné a stále duchovné vedenie. Šesť týždňov vyučovania pred prijatím sviatostí nebolo veľa a dalo mi len tie najzákladnejšie znalosti o praxi katolíckeho života. Správal som sa najhoršie, ako som mohol – váhal som klásť otcovi Moorovi otázky, ktoré ma trápili, lebo som sa hanbil za svoju nevedomosť. Dokázal som sa opýtať len na pár triviálnych vecí – čo je to škapuliar, aký je rozdiel medzi breviárom a misálom, kde by som si mohol kúpiť misál? Skutočné a zásadné potreby svojej duše som však s ním nikdy nepreberal.
            A tak sa stalo, že miesto toho, aby sa zo mňa stal pevný, horlivý a ušľachtilý katolík, zaradil som sa medzi milióny vlažných, bezfarebných, pohodlných a ľahostajných kresťanov, ktorí žijú napol ako zvieratá a takmer nepohnú prstom, aby si v duši uchovali dych milosti pri živote.
            Mal som sa začať modliť, skutočne modliť. Už od začiatku som sa modliť vedel, modlitba srdca mi bola vlastná. Keby som sa modlil, mohol sa predo mnou otvoriť mystický život vo svojej plnosti – a ja som mohol vojsť a prijať ho. Ale ja som sa modlil málo. Niekedy som zašiel do kostola poobede, aby som sa pomodlil krížovú cestu.
            Čítal som dosť kníh, ktoré by sa dali nazvať „duchovné“, ale nečítal som ich duchovne. Hltal som ich a robil som si poznámky, snažil som sa zapamätať, čo by sa mi dalo použiť pre nejakú argumentáciu – teda pre to, aby som sa ukázal, aby som „zahviezdil“, akoby pravda patrila mne.
            Jedným z veľkých nedostatkov môjho duchovného života v jeho začiatkoch bolo málo úcty k Matke Božej. Ľudia si neuvedomujú obrovskú moc Blahoslavenej Panny. Je to Matka nadprirodzeného života v nás. Ale ja som nevedel, ako veľmi potrebujem vybudovať si dôveru voči nej. 
            Urobil som veľkú chybu, že som vstúpil do kresťanského života tak, ako by to bol prirodzený život – vďaka milosti trochu priodetý nadprirodzeným šatom. Myslel som si, že môžem žiť tak ako predtým, myslieť a robiť to isté, čo predtým, len sa vyhýbať ťažkému hriechu.
            Toto naozaj nemohlo stačiť mne, ktorý som bol duchovne podobný človeku, ktorého prepustili z nemocnice, kde skoro umrel, ktorého rozkrájali na operačnom stole, aby ho dali dokopy. Po duchovnej búrke, ktorou som prešiel, som sa už nikdy nemal zaobísť bez denného svätého prijímania, bez hojnej modlitby, pokánia, rozjímania.
            Trvalo dlho, kým som na to prišiel. Ale hovorím o tom, aby každý, kto sa nachádza v podobnom stave ako som sa vtedy nachádzal ja, aby vedel, čo podniknúť k vlastnej záchrane. Dotyčnému by som povedal: „Nech si ktokoľvek, zem, do ktorej ťa Boh priviedol, nie je Egypt, odkiaľ si vyšiel. Nemôžeš žiť tak, ako si žil tam. Tvoj starý život a tvoje bývalé cesty sú teraz na Kristovom kríži a ty už nesmieš chcieť svoje vlastné uspokojenie, ale musíš odovzdať svoj život Jemu. Predovšetkým jedz denný Chlieb, bez ktorého nemôžeš ostať nažive, a poznávaj Krista, ktorého život ťa posilňuje v hostii. On ti dopraje radosti a rozkoše, ktoré prekonajú všetko, čím si kedysi prešiel a ktoré ti uľahčia cestu.“

(zdroj: Thomas Merton, Sedemstupňová hora, str. 179-186)